Dominik Tatarka

                    i.        Životopis a tvorba


          štúdium v Sorbonni, redakcia Pravda, Národná Obroda, vydavateľstvo Tatran, scenárista československého štátneho filmu v Bratislave; jednoznačný odmietavý postoj k vstupu vojsk do Varšavskej zmluvy (vylúčený zo vš. organizácií, pod policajným dozorom), české disidentské hnutie, publikoval v Slovenských pohľadoch


          prvý nositeľ Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli doma výjsť; r.1990 mu bola udelená Národná cena in memoriam


          morálna autorita slovenského disidentu, organizátor Charty 77, analytik psychologických a mravných problémov, verejne vyjadril sklamanie z režimu ( on sám cítil, že sa stal figúrkou, obeťou podvodu, že podporoval moc), „intelektuálna próza“, meditácia, snovo – asociatívne zobrazenie, neuspokojenie sa s tradičnou prózou


          V úzkosti hľadania – súbor noviel a poviedok, mravné a existenčné otázky človeka, ktorý hľadá stratené istoty, mýtus a podobenstvo; analýza lásky ako hlbokého a nenahraditeľného vzťahu ľudských bytostí


          Panna Zázračnica – čl. poznačený vojnovým rozkladom spoločnosti, výstredné schôdzky básnikov, maliarov a iných bohémov; snovosť, fantastickosť, obrazotvornosť (blízke surrealizmu, experimentálna próza s prevahou reflexívnych a psychologických prvkov)


          Farská republika – dôsledná kritika spoločenských, politických a kultúrnych pomerov v Sl .štáte


          Ľudia a skutky – knižný výber poviedok a fejtónov


          Prvý a druhý úder– román, Štefan Reptiš ako prototyp robotníckych postáv, ktoré sa podieľajú na obnove vojnou zničenej krajiny, Radostník – román, združstevňovanie dediny, Družné letá – budovateľský román; diela sú poplatné dobovému schematizmu


          Človek na cestách – cestopisná próza, reportáže, život vo Švajčiarsku, Anglicku, Francúzsku a Mongolsku; hľadanie univerzálnych humanistických hodnôt, filozofický charakter


          Rozhovory bez konca – novely Kohútik v agónii, Ešte s vami pobudnúť, zmysel života a význam mravnej obete


          Prútené kreslá – komorná novela


          Démon súhlasu – satira – pamflet


          Písačky /vydaná samizdatom Petlice (Ludvík Vaculík, Praha)/, Sám proti noci, Listy do večnosti – voľná trilógia textov, „nikdy nekončiaci denník, v ktorom otvorene hovoril o tom, čo cítil, vnímal, prežíval, o čom premýšľal,…“ , vzťah k ženám, normalizácia, oficiálny literárny život, spomienka na domov, rozprávač = Bartolomej Slzička ( z Prútených kresiel )


          Navrávačky – poeticko-reflexívne spomínanie


          V nečase – bibliofília

                  ii.        Démon súhlasu


          vychádzal časopisecky 1956 (XX zjazd, pomenovanie kultu osobnosti)


          spisovateľ Bartolomej Boleráz (čiastočne autobiografická postava) a Valizlosť Mataj (ideový pracovník) sa zabijú pri páde z vrtuľníka, vylejú sa im mozgy, premiešajú, pracovníci vložia Matajov mozog Bolerázovi, Bolerázov Matajovi. Na pohrebe odznejú frázy, Boleráz s Matajovým mozgom chce vstať z mŕtvych a povedať pravdu o tom, čo sa dialo. Retrospektívne sa dozvedáme o tom, čo sa stalo pred tým. Bartolomej s Matajom rozhodujú o kvalite literárnych diel, idú na zasadanie. Počas cesty sa zdôverí Matajovi a pár ľuďom, s ktorými cestovali o svojich pochybnostiach o režime, Mataj aj ľudia s ním súhlasia. Bartolomej povie verejne pravdu na zjazde, na jeho prekvapenie Mataj otvorene a ostro vystúpi proti nemu, spolu s ostatnými. Mataj ho v súkromí prenasleduje. Bartolomej je rozpoltený, vyskočí z okna, dostáva sa na psychiatrickú liečebňu, kde ho majú dať dokopy. Ideoví funkcionári prídu za ním s ospravedlnením (odhalenie kultu osobnosti) Mataj sa stáva zlým, Bartolomej sa stáva hrdinom, ktorý prvý odhalil kult osobnosti. Bartolomej zistí, že si napriek tomu s Matajom rozumie, chcú spolu uniknúť, havarujú….preliatie mozgov.


          satira -pamflet, poukazuje na mechanizmus, na ktorom pracuje totalitný systém: ľudia nepoužívajú svoj vlastný rozum, názor, myslenie; demaskuje pocity ľuďmi, ktorí boli figúrkami; otvorene odkrýva situáciu 50-tych rokov, „Výkrik človeka, ktorý sa snažil uveriť, že kráľ je oblečený a ktorý musel jedného dňa zavolať, že kráľ je nahý.“


          trochu autobiografia, fikcia, esej, publicistický text…


          zobrazuje tragický svet umelca, ktorý sa za výhody upíše k spolupráci s totalitným režimom


          metaforické

                 iii.       Vzťah k téze


          dielo nastoľuje otázku moci, figúrky, pravdy; ukazuje východisko.


          Bartolomej Boleráz – až za cenu cudzieho mozgu dospeje k tomu, že povie svetu pravdu: „Vraveli sme čosi inšie ako sme si mysleli, zahovárali sme znepokojenie, neodpovedali na otázky.“, za cenu vlastného mozgu došiel k skúsenosti, že mnohí ľudia rozmýšľajú cudzím mozgom ako on teraz po smrti


          pred cestou na zasadanie Bartolomej rozmýšľa, do akej miery je na ňom potrebný, do akej miery je figúrkou (iba zdvihne ruku tak ako ostatní, čiže tam ani nemusí ísť)


          nevie ako odísť (porovnáva sa s Reptišom, istým členom, ktorý vedel odísť, nezotrval v postavení figúrky)


          Keď Mataj vystúpi proti Barolomejovi, začína pochybovať sám o sebe, zvádza ho démon súhlasu; nevie kde je jeho miesto, nevie či má pravdu alebo nie


          pokladá sa za figúrku


          postava je poukazom na Tatarkove neuvedomenie, keď ešte mal pocit, že to čo robí strana, je správne


          Valizlosť Mataj – stal sa z neho chladný princíp, súhlasil so všetkým


          predstaviteľom moci


          v súkromí prizná pred Bartolomejom aj samým sebou, že má pravdu, že sú iba figúrkami: „Len čo zostúpi, je inakší. Je to dobrý, bez naivity citlivý a inteligentný človek. čo sa s ním robí, pýtate sa? Tento vek dal mu okúsiť poznanie, aké mu nemohol dať nijaký vek…náš režim mu dal s poznania, čo je to moc v oblasti myslenia. Poznaním moci čosi sa v ňom prebudilo…Mataj prakticky môže čo chce. Mataj zahryzol, okúsil z jablka moci, poznal ako nikto druhý z nás, čo znamená mať moc v oblasti myslenia“ – pod vplyvom moci sa stal iným.


          na konci je obeťou, nepriateľom vlasti; súhlas so všetkým sa mu stal osudným


          Idea diela


          otvorene kritizuje jav, kedy ľudia podľahli presvedčeniu, že musia zmeniť zmýšľanie, že sa v mene vyšších záujmov musia vzdať vlastného názoru, rozumu; človek prestal byť človekom, ako keby nemal mozog, rozmýšľajú cudzím mozgom, akoby si ho požičali


          ľudia sú ochotní súhlasiť so všetkým = vlečení démonom súhlasu, nepoužívajú vlastný mozog (zo strachu, vypočítavosti, rezignácie), na konci obracajú kabáty: „S uľahčením poodvolávali sme jednohlasne všetky naše uznesenia, na ktorých sme sa ešte včera pouznášali.“


          niekto niekoho dostane na politický vrchol a ten tam ostáva aj keď tam nepatrí


          figúrka = pokrytectvo, zbabelstvo, všetci hrajú svoju úlohu, činitelia myslia, rečnia za figúrku: „figúrka je človek, ktorý v mene svojho presvedčenia súhlasí s tým, že ho povyšujú na miesto, na ktoré nestačí. Figúrka je úloha, ktorú človek hrá, ktorú iba hrá, zle hrá. Figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť.“


          odkrýva mechanizmus, spoločenskú schizofréniu: čím menej hovoria pravdu verejne, tým viac tajne, pokrytectvo, lož, pretvárka; najmä básnici: „Čím menej hovoria pravdu verejne, tým vášnivejšie prepukajú pravdivé medzi sebou pri víne. Zdá sa, že verejná lož pobáda k súkromnej pravdivosti.“


          neobmedzená moc vedúcich, hŕstky ideologických pracovníkov, ktorí rozhodujú o živote všetkých


          kytička hluchých (nevoňavých) fialiek: Bartolomej tvrdí, že k pokrytectvu sme vedení odmalička, vzor jednotnosti a súhlasu, demagógia, schizofrénia; ľudia sa majú opájať kytičkou, ktorá nevonia a všetci vravia, že vonia, vymenený rozum, pretože hlava ideovej organizácia povedala „Pravda, vonia?“, „Ja vašu dušu skapatú, ja vašu slávu poondenú, zaklial som, nos medzi očami mi neupriete. Vravím: táto zelinka nevonia, darmo sa vy uznášate, nevonia a nebude voňať. … Ak spájate vôňu hluchej kvetinky so zmyslom našej ideovej organizácie, s otázkou prestíže, otázkou moci nášho zriadenia, čosi vám preskočilo. Táto hluchá kvetinka vás odhalí, vás a nie socializmus.“ „Slovom z nevoňavej, nevinnej a neškodnej kytičky stane sa štátna, ľudovodemokratická lož, stane sa zlo, ktoré otravuje, rozleptáva, kazí v prvom rade mladých ľudí.“


          záver diela nesie posolstvo, v ktorom varuje svojich nasledovníkov pred vymenením mozgu = byť prirodzený, ľudský, sám sebou: „Pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve a dusí, čo nás vháňa do osamenia a blázincov, nech si ju vykladajú ako chcú, vykladači s prideleným mozgom. Pravdou je, môže by iba to, , v súhlase s čím rastie a rozvíja sa naša ľudská prirodzenosť, z čoho rastú a rozvíjajú sa kmene, i malé, i najmenšie národy. To je pre mňa pravda našich čias. Za ňou som túžil celý život. Za ňu, v jej mene prihlásil som sa o slovo, hoci až po smrti a neskoro.“


          Moc„Len si predstavte, že ktosi má moc, a preto priam neomylne môže zničiť vaše dielo, koľko je v ňom talentu, koľko umenia, poézie, môže vás povýšiť na génia našej doby, alebo zatratiť ako záškodníka“


          moc = pokušenie, Evino jablko (pri Matajovi), pod vplyvom moci sa človek mení, aj jeho myslenie, poukazuje na verejnú moc vedúcich predstaviteľov, z ktorých najpokrokovejší režim urobil neomylných vládcov.


          Príbeh o vládcovi Figurovi – Nenápadný a obyčajný človek sa postupne stáva dôležitým, ani nevie prečo, z ľudí si robí figúrky, vybuduje Figurpolis, rieku pomenuje Figurflava, štátny znak je ucho Figura; pichá ho ucho, musí ísť na výplach.